Severínovia medzi nami
13. novembra 2019
Ako sa dá hrou a videotréningom komunikácie prepracovať k rešpektovaniu hraníc, ale aj väčšej blízkosti.
„Hranie sa v herničke spolu s mojím synom bolo pre nás relaxom a zároveň som dostávala spätnú väzbu od psychologičky. Učili sme sa, ako dodržať pravidlá, hranice hrania, sústrediť sa na jednu vec a ako pokračovať ďalej. Najlepšie bolo, že sme mali vyhradený čas len pre seba a nerušil nás nik, boli sme len mi dvaja.
Azda najťažšie bolo dodržať pravidlá a hranice, hrať sa s konkrétnou hračkou, hrou, sústrediť sa len na jednu vec. Myslím, že postupne sme to zvládli obaja.
Po každom spoločnom stretnutí, prišlo spoločné vyhodnotenie, čo bolo pre mňa veľmi prínosné, všimla som si, ako reagujeme a čo robíme bez uvedomenia si, pre Danka to bolo o stanovení si hraníc a pochopení, že máme úlohu, ktorú je potrebné splniť.
Počas prvého stretnutia bolo aj pre mňa veľmi ťažké dodržať hranice a pravidlá ale po zhliadnutí videa po aktivite som si uvedomila, ako vzájomne reagujeme. Pani psychologička bola počas celého obdobia podporou, dávala mi pocit, že čo robím, robím správne a že sme na správnej ceste. Upozornila ma na veci, ktoré som si bežne neuvedomovala, a tým nám pomohla ďalej pracovať na zlepšení nášho vzájomného vzťahu. Po stretnutí sme sa synom rozprávali, čo sa nám páčilo a nepáčilo. Páčilo sa mu, že sa spolu hráme, že sú tam pekné hračky a vždy sa tešil na nové, s ktorými sa bude hrať spolu so mnou. Jediné čo sa mu nepáčilo, že sme nemohli byť dlhšie a nemohol si hračky zobrať domov. Aktivitu by som odporučila pre každého rodiča, nielen pre tých, čo majú osvojené detičky.“
Adela, pestúnska mamina
Keď začali Danko s pestúnskou mamou chodiť do herničky, videla som hlavne lásku, ktorá prúdila od náhradnej maminy ku okatému chlapcovi a opačne. Kruh tejto lásky bol zjavný. Z chlapcovho príbehu som vedela, že sa vďaka tejto mamine naučil znovu uveriť v hlboké vzťahy.
Vďaka nej a jej sľubu, že je tu pre neho odkiaľkoľvek prišiel a čokoľvek sa mu dialo, sa postupne otváral jej láske. Nalaďovali sa jeden na druhého. Má 5 rokov, ale emočné skúsenosti ubitého šesťdesiatnika, ktorý všeličo postrácal, zostal sám, sklamal sa, zostal opustený a má si nanovo vystavať nádej. Danko ešte bojuje s démonmi minulosti, ale má v pestúnskej mamime mimoriadny fan klub svojho života. Ona, jej manžel, jej rodičia, sestry, švagrovia, synovci a netere v neho veria a vnímajú ho ako člena svojej rodiny.
Mojou úlohou bolo ju v tom všetkom sprevádzať a podoprieť. Aby sa mu ešte viac priblížila, aby mu vedela dávať hranice s láskou, vrúcne ho opatriť a sprevádzať ho na jeho ceste. V podstate som sa centrovala na to základné: vzťah a posilnenie hlbokej a bezpečnej vzťahovej väzby.
Využila som kombináciu videotréningu rodinnej komunikácie, kde sa natáčajú komunikačné interakcie (aj pri hre) a potom sme si nahrávky spolu s pestúnskou maminou pozreli.
Videotréning je čarovný v tom, že posilňuje dospelú osobu pozitívnym spôsobom, ozvučujeme to, čo rodič robí dobre – a keďže o sebe počujeme, ktoré veci robíme dobre, robíme ich prirodzene potom viac.
Okrem videotréningu rodinnej komunikácie som pri podpore tejto dvojice použila aj program pripútania pre rodičov s menšími deťmi WWW (Watch, Wait, Wonder), ktorý podobne ako náš tréning rozvoja rodičovských zručností s prvkami filiálnej terapie podporuje rodiča v lepšom porozumení svetu dieťaťa a v rozvoji rodičovského jemnocitu.
Program WWW využívame na základe súhlasu kanadských terapeutov.
Danka Koníček Žilinčíková,
psychoterapeutická a sociálna poradkyňa
