Veronika neplače

Už som sa tri týždne poriadne nevyspala. V noci veľa plače, je únavné k nej toľko vstávať,

počúvam kamarátku, ktorá má niekoľkomesačné bábätko.

A čo urobíš, keď vstaneš na jej plač?

Snažím sa ju najskôr utíšiť rečami a, vieš, hovorím – tíško, pst a podobne.

A to pomôže?

Veľa razy áno, myslím, že rozoznáva môj hlas, tak sa upokojí.

A inokedy?

Inokedy to nepomáha, tak ju chytím za ruku a hovorím jej, že som pri nej.

A ona zaspí?

Niekedy aj áno.

A niekedy zase nie, že?

No jasné a potom teda vstanem, vezmem ju na ruky, ovoniam, či nie je pokakaná, skúsim, či nie je pocikaná, skontrolujem, či nie je moc rozpálená alebo studená.

A prečo to kontroluješ?

No veď z toho môže plakať. Že jej niečo vadí.

A potom už zaspí?

Jasné, niekedy jej skutočne niečo z toho vadí. Ale máme noci, kedy ani neviem, čo ju trápi. Nechce zaspať alebo nevie.

A čo robíš?

Snažím sa ju upokojiť a držať ju, niekedy ju vybozkávam, inokedy len túlim. A niekedy sme jednoducho spolu hore. Dlho hore. Až zaspí.

Počúvam sťažnosti čerstvej maminy, mojej kamarátky a teším sa, že toto bábätko má mamu, ktorá vie počuť plač svojho dieťaťa a v ňom prosbu: „Buď tu so mnou.“

A potom je tu Veronika

Ćasto na ňu myslím. Do náhradnej rodiny prišla pred 3 rokmi. Mala vtedy 13 mesiacov. Za svoj krátky život bez blízkej osoby bývala na 4 rôznych miestach. V nemocnici, keď sa jej vzdala jej maminka, potom pár týždňov v prvej profesionálnej rodine, potom v druhej a ešte chvíľu v nemocnici.

V tejto novej, a dúfam, že poslednej rodine neplače… ani keď spadne a zjavne ju to musí bolieť, ani keď zaspáva a „dospelý“ od nej odchádza, ani keď cíti hlad, ani keď ju nakladajú do auta, ani keď ju kúpu a voda jej tečie do očí.

Môže to budiť dojem, že jej je tak dobre?

Teória vzťahovej väzby nás môže veľa inšpirovať. Napríklad aj v tom, že Veronika mohla prestať plakať, pretože zistila, že „dospelý“ neprichádza, keď ona niečo potrebuje. Jednoducho prestala veriť, že je tu niekto pre ňu – kto jej pomôže, kto sa postará.

A potom prídu na rad teda otázky: „Ako môže nový dospelý vedieť, kedy má byť Veronike oporou? Ako sa môže dieťa otvoriť pre vzťah s dospelým, ktorý nerozpoznáva signály dieťaťa, signály, že dieťa niečo potrebuje? Čo to bude znamenať pre dieťa, keď nebude mať hlboký vzťah so „svojím“ dospelým?“

Som rada, že novým náhradným rodičom sa zdalo správanie Veroniky zvláštne a nebezpečné pre ňu samotnú. Rozhodli sa to zmeniť – tým, že začali meniť svoje fungovanie voči Veronike. Napríklad, začali s Veronikou spať v jednej posteli, aby vedeli, kedy je hore a môže sa báť. A aj keď nezaplakala, zobrali ju za ruku a spievali jej uspávanky. A vždy keď spadla, bežali za ňou a pofúkali jej boľačku a tuho ju objali. Veria, že im raz ukáže, kde ju bolí. A to bude malý dôkaz toho, že majú k nej bližšie.

Teória vzťahovej väzby nám hovorí o prepojení sveta detí s dospelými. Dieťa sa začne správať postupne podľa toho, ako sa správajú k nemu jeho dospelí. Zariadi sa, aby prežilo. Dieťa s nevytvorenými hlbokými vzťahmi sa môže veľmi dobre „zavzťahovať“ k novým ľuďom, ak porozumieme jeho správaniu a ak sa naň napojíme primerane jeho veku, životnej skúsenosti a mentálnej úrovni.

Jedným z dobrých programov pre podporu zdravého pripútania (pre deti, ktoré zažili neštandardný životný príbeh) je aj Komunikácia dotykom – program rozvoja rodičovských zručností s prvkami dotykovej terapie. Pýtať sa naň môžete v každom Centre Návrat.

Dana Koníček Žilinčíková, terapeutka