Ivanka ide „do cudziny“

alebo  „Ako využiť existenciu vzťahu dieťaťa k jeho rodičovi pri vstupe do cudzieho prostredia“.

Ivankina rodina sa presťahovala do nového domu. Ivanka sa veľmi na to tešila a aj na zmenu škôlky. Ale keď mala do tej novej nastúpiť, odrazu jej to došlo. Veď to znamená, že všetko je inak. Iná cesta do škôlky, iná budova, iné dvere, iné farby, vône, iná učiteľka, iné deti. Ivanka tam prvý deň nechcela zostať. Plakala usedavo v šatni a držala sa maminky.

„Ale veď si sa sem tešila!“

tíšila ju maminka. Ivanke to nepomáhalo. Všetko iné na ňu odvšadial padalo a ona sa cítila úplne stratená.  Učiteľka sa na to všetko dívala a požiadala maminu, aby sa chvíľu svojej dcére venovala a aby jej všetko poukazovala. Zobrala ich obe na exkurziu škôlkou a neustále hovorila maminke, ako sa dobre stará o dcérku. Ivanka sa vždy pritúlila k mamine a veľmi silno sa jej držala za ruku.

Asi po polhodinke učiteľka hovorí Ivanke:

„Keď mamina pôjde do práce, asi Ti bude smutno. Je to tu všetko nové, že?  Všimla som si, že ti pomáha, keď Ťa mamina drží za ruku. Môžem to urobiť aj ja?“

Ivanka sa usmiala, pozrela na maminu, ale ruku učiteľke nepodala. A potom učiteľka navrhla:

„Vieš čo, ja mám lepší nápad: Chytím sa za ruku s tvojou maminou a ty drž pevne maminu a už sme všetky tri spojené. A teraz urobíme kruh a zatancujeme si, čo ty na to?“

Ivanka sa osmelila a podala ruku učiteľke. Ocitla sa v kruhu, spojená aj s maminou, aj s učiteľkou. Ivanka potom navrhla pesničku, na ktorú si v kruhu spolu zatancovali. Ostatné deti sa dívali a niektoré sa chceli pridať.

„Ivanka, mamina pôjde do práce a Ty mi tu pomôžeš zostať s ostatnými deťmi. Vždy keď budeš chcieť, môžeš prísť ku mne a chytiť ma za ruku – ja budem vedieť, že ti je trochu smutno za maminou a rýchlo sa pôjdeme hrať hru, kresliť alebo tancovať? Môže byť? Poď ideme maminu odprevadiť, nech je jej v robote veselšie.“

Vstup do škôlky alebo iné zmeny v živote sú priestorom pre posilnenie  psychickej odolnosti detí cez ich nosné  – životné vzťahy.  Učiteľka z tohto príbehu využila silu vzťahu medzi Ivankou a jej maminou, nepresviedčala Ivanku ani maminu, aby sa tohto vzťahu v tak zásadnej situácií vzdali. Naopak bola si vedomá, že mamina má nad Ivankou vďaka ich vzťahu obrovskú moc – ona ako učiteľka takúto moc nemá. Preto si z ich vzťahu urobila spojenca. Učiteľka viackrát ocenila maminu ako dobre to zvláda. To pomohlo matke cítiť sa v záťažovej situácii rodičovstva viac v pohode a mohla byť v kľude dcérke oporou.

Danka Koníček Žilinčíková – terapeutka